Ešte späť k rozprávke, kde mi nesedí druhá vec,
keď sa Ujo Mrázik pýtal Nastenky, či je jej teplo, tak 2x vedome klamala, že áno, hoci v zápätí, keď už mala na sebe kabát od Mrázika, tak omdlela so slovami 'Mrznem...'.
Nemusela nutne klamať. Človek vo finálnej fáze podchladenia už necíti žiadnu zimu, ba dokonca môže cítiť teplo. Je to už finálny stav krátko pred smrťou umrznutím.
Nebudem sa snažiť otázku dôvery k Bohu spájať s touto rozprávkou, pretože neviem, či to tak bolo. V rozprávke sa o Bohu nikto ani raz nezmienil. Možno to bolo tak, ako píše Lin.
Ale aj veriaci Bohu by sa kľudne mohol chovať ako Nastenka a nebolo by to nijako v rozpore. Ak veríš Bohu a rozhodneš sa z dôvodu svedomia pre riskantný manéver (ako Nastenka v lese), tak nemusíš nutne myslieť na smrť. Veď Bohu nie je nič nemožné. Pravdoverní ľudia si sami môžu vybrať, kedy odídu z tohto sveta, a keď Boha s dôverou poprosíš o pomoc v takej chvíli, tak pomôže.
Stáva sa, že stará babička ostane s pravnučkou, lebo dcéra a vnučka sú asociáli, a vnučke sa narodilo dieťa, o ktoré sa nestarala. A babička napriek pokročilému veku žije dostatočne dlho, aby stihla nájsť dobrého človeka, ktorý si dieťa osvojí a bude mu rodičom. Aj im nechá svoj dom, aby mali kde bývať. Pár dní potom, čo sa tak stane, zomrie. Poznám taký prípad. Skrátka človek dôverujúci Bohu môže byť silnejší než smrť.
Ťažko môže o dôvere k rodičom a rodičovskej láske hovoriť niekto, kto takýto vzťah nezažil. A ťažko môže hovoriť o dôvere k Bohu niekto, kto nezažil duchovné detstvo. Človek rastie tak, že najprv prejde fázou detstva, kde je závislý od rodičov, až kým získa zručnosti, vedomosti a schopnosti, aby mohol žiť samostatne dospelým životom. Duchovné detstvo je tiež fázou najužších vzťahov s Bohom, keď sa človek naučí Bohu dôverovať a spoliehať sa na Neho, doslova Mu zverí svoj život. Potom môže prejsť do fáze dospelosti a zodpovednosti, keď preberá zodpovednosť za svoj život, duchovný rozvoj, sám, ale napriek tomu nezabudol ani na dôveru Bohu v kľúčových udalostiach. A uchováva si denno-denný vzťah s Bohom (t.j. nechodí za Ním, len keď je zle).
Viete si predstaviť situáciu, že sa vydáte 100 km od svojho bydliska, ale nezoberiete si so sebou ani doklady, ani peniaze, ani bankovú kartu, ani mobil? Pôjdete domov pešo, nie stopom, a budete sa spoliehať len na Božiu pomoc a pomoc ľudí (v otázke pitia, jedla, príchýlenia pred nečasom). Cesta môže trvať tri dni, ale môže to byť príležitosť zažiť zázračnú reč života, keď neuveriteľným spôsobom bude dôverujúcemu človeku všetko vychádzať, pretože Boh bude s ním intenzívne komunikovať: nie slovami, ale cez priaznivé Životné situácie.
Človek posilnený takýmito skúsenosťami bude schopný veriť Bohu aj v bezvýchodiskových situáciách bez toho, aby podliehal pesimizmu a strachu.
[quote="pid:50683, uid:155"]Ešte späť k rozprávke, kde mi nesedí druhá vec,
keď sa Ujo Mrázik pýtal Nastenky, či je jej teplo, tak 2x vedome klamala, že áno, hoci v zápätí, keď už mala na sebe kabát od Mrázika, tak omdlela so slovami 'Mrznem...'.[/quote]
Nemusela nutne klamať. Človek vo finálnej fáze podchladenia už necíti žiadnu zimu, ba dokonca môže cítiť teplo. Je to už finálny stav krátko pred smrťou umrznutím.
Nebudem sa snažiť otázku dôvery k Bohu spájať s touto rozprávkou, pretože neviem, či to tak bolo. V rozprávke sa o Bohu nikto ani raz nezmienil. Možno to bolo tak, ako píše Lin.
Ale aj veriaci Bohu by sa kľudne mohol chovať ako Nastenka a nebolo by to nijako v rozpore. Ak veríš Bohu a rozhodneš sa z dôvodu svedomia pre riskantný manéver (ako Nastenka v lese), tak nemusíš nutne myslieť na smrť. Veď Bohu nie je nič nemožné. Pravdoverní ľudia si sami môžu vybrať, kedy odídu z tohto sveta, a keď Boha s dôverou poprosíš o pomoc v takej chvíli, tak pomôže.
Stáva sa, že stará babička ostane s pravnučkou, lebo dcéra a vnučka sú asociáli, a vnučke sa narodilo dieťa, o ktoré sa nestarala. A babička napriek pokročilému veku žije dostatočne dlho, aby stihla nájsť dobrého človeka, ktorý si dieťa osvojí a bude mu rodičom. Aj im nechá svoj dom, aby mali kde bývať. Pár dní potom, čo sa tak stane, zomrie. Poznám taký prípad. Skrátka človek dôverujúci Bohu môže byť silnejší než smrť.
Ťažko môže o dôvere k rodičom a rodičovskej láske hovoriť niekto, kto takýto vzťah nezažil. A ťažko môže hovoriť o dôvere k Bohu niekto, kto nezažil duchovné detstvo. Človek rastie tak, že najprv prejde fázou detstva, kde je závislý od rodičov, až kým získa zručnosti, vedomosti a schopnosti, aby mohol žiť samostatne dospelým životom. Duchovné detstvo je tiež fázou najužších vzťahov s Bohom, keď sa človek naučí Bohu dôverovať a spoliehať sa na Neho, doslova Mu zverí svoj život. Potom môže prejsť do fáze dospelosti a zodpovednosti, keď preberá zodpovednosť za svoj život, duchovný rozvoj, sám, ale napriek tomu nezabudol ani na dôveru Bohu v kľúčových udalostiach. A uchováva si denno-denný vzťah s Bohom (t.j. nechodí za Ním, len keď je zle).
Viete si predstaviť situáciu, že sa vydáte 100 km od svojho bydliska, ale nezoberiete si so sebou ani doklady, ani peniaze, ani bankovú kartu, ani mobil? Pôjdete domov pešo, nie stopom, a budete sa spoliehať len na Božiu pomoc a pomoc ľudí (v otázke pitia, jedla, príchýlenia pred nečasom). Cesta môže trvať tri dni, ale môže to byť príležitosť zažiť zázračnú reč života, keď neuveriteľným spôsobom bude dôverujúcemu človeku všetko vychádzať, pretože Boh bude s ním intenzívne komunikovať: nie slovami, ale cez priaznivé Životné situácie.
Človek posilnený takýmito skúsenosťami bude schopný veriť Bohu aj v bezvýchodiskových situáciách bez toho, aby podliehal pesimizmu a strachu.